Neoficiálne Preklady

30. kapitola – Prepustenie Severusa Snapa

Ale Harry sa neotáčal, prišli k Núdzovej miestnosti, oprel sa o stenu, ktorá sa pred nimi otvorila, a spolu s Lunou bežali po strmých schodoch.

„Čo...?“

Keď Harry zbadal miestnosť, posledné schody zišiel v šoku. Bola plná, omnoho viac, než keď tu boli naposledy. Kingsley a Lupin sa naňho pozerali, boli tu aj Oliver Wood, Angelina Johnsová a Alicia Spinnetová, Bill s Fleur a pán a pani Weasleyoví.

„Harry, čo sa stalo?“ spýtal sa Lupin, pristupujúc ku schodom.

„Voldemort je na ceste, snaží sa obkľúčiť školu, Snape ušiel, a čo tu vlastne robíte? Ako ste...?“

„Napísali sme ostatným členom Dumbledorovej armády,“ vysvetľoval Fred. „Nemôžeš od nikoho čakať, že si nechá ujsť takúto srandu, Harry, a D.A. sa spojila s Fénixovým Rádom a celé sa to tu takto nabalilo.“

„Čo bude teraz?“ zvolal George. „Čo sa bude diať?“

„Evakuujem mladších, a všetci sa schádzajú vo Veľkej Siene kvôli organizácii.“

„Budeme bojovať!“

Tlačil sa k nemu obrovský rev a bol zatlačený k stene, keď ho chcel každý pozdraviť. Zamiešal sa medzi členov Fénixovho Rádu, Dumbledorovej armády a Harryho starého metlobalového družstva, všetci s vytasenými prútikmi mierili do srdca hradu.

„Poď Luna,“ zvolal Dean, keď ju míňal, chytil jej prázdnu ruku, stisla mu ju a nasledovala ho ku schodom.

Zástup sa zmenšoval. V Núdzovej miestnosti zostalo už len pár ľudí a Harry sa k nim pridal. Pani Weasleyová sa hádala s Ginny. Okolo nich stál Lupin, Fred, George, Bill a Fleur.

„Ešte nie si plnoletá!“ kričala pani Weasleyová na svoju dcéru a Harry sa priblížil. „Nemôžem ti to dovoliť.“

„Chlapci áno, ale ty... musíš ísť domov!“

„Nepôjdem!“ Ginnyine vlasy zaviali, keď chytila svoju matku za rameno.

„Som v Dumbledorovej armáde...“

„Mládežnícky spolok!“

„Mládežnícky spolok tu urobil také veci, aké sa nikto nikdy neodvážil urobiť!“ povedal Fred.

„Má šestnásť!“ zvolala pani Weasleyová. „Nie je na to dosť stará. Čo ste si vy dvaja mysleli, keď ste ju brali so sebou...?“

Fred a George vyzerali mierne zahanbene.

„Mama má pravdu, Ginny,“ jemne povedal Bill. „Nemôžeš to robiť. Každý neplnoletý musí odísť, tak je to správne.“

„Nemôžem ísť domov!“ zvolala Ginny. V očiach sa jej leskli slzy hnevu. „Je tu celá moja rodina, nemôžem čakať sama a nevedieť a...“

Jej oči sa po prvýkrát stretli s Harrym. Pozrela sa naňho prosebne, ale on pokrútil hlavou a ona sa rozhorčene otočila preč.

„Dobre,“ povedala, a pozerala sa na vchod tunelu do Kančej hlavy. „Teraz sa s vami rozlúčim a potom a...“

Ozvala sa rana.

Niekto ďalší sa dral z tunela, mierne sa zatackal a spadol. Zodvihol sa a sadol si na najbližšiu stoličku, pozrel sa okolo, napravil si okuliare s kosteným rámom a povedal: „Nejdem neskoro? Už to začalo? Práve som zistil... tak ja... ja...,“ Percy breptal do ticha.

Evidentne neočakával, že sa dostane do stredu svojej rodiny. Rozprestrela sa chvíľa údivu narušená Fleur, ktorá sa otočila k Lupinovi a s hlbokým napätím povedala: „Takže... ako sa má Teddy?“ Lupin na ňu prekvapene zažmurkal.

Ticho medzi Weasleyovcami bolo na bode mrazu.

„Ja... och, áno... je v poriadku!“ povedal nahlas Lupin. „Áno, Tonksová je s ním u jej matky...“

Percy a ostatní Weasleyovci na seba naďalej chladne pozerali.

„Tu mám fotku,“ povedal Lupin, vytiahol fotku zo svojho plášťa a ukazoval ju Fleur a Harrymu, ktorý uvidel malé bábätko s chumáčom žiarivo tyrkysových vlasov, mávajúce tučnou pästičkou do objektívu.

„Bol som blázon!“zakričal Percy, tak nahlas, že Lupinovi takmer vypadla fotografia. „Bol som idiot, bol som korunovaný hlupák, bol som...“

„Ministrov maznáčik, popierajúci rodinu a po moci dychtiaci blbec,“ povedal Fred.

Percy preglgol. „Áno, bol som!“

„Dobre, nemohol si to povedať krajšie,“ povedal Fred, a natiahol ruky k Precymu.

Pani Weasleyová sa rozplakala, bežala vpred, odstrčila Freda a zmačkla Percyho do zdrvujúceho objatia. Keď chytil dych, pozrel sa na otca.

„Je mi to ľúto, tatko,“ povedal Percy. Pán Weasley rýchlo žmurkal, keď bežal objať svojho syna.

„Ako to, že si zmenil názor, Percy?“ spýtal sa George.

„Bolo na čase odísť,“ povedal Percy utierajúc si oči pod okuliarmi kúskom cestovného plášťa. „Hľadal som cestu von, ale na Ministerstve to nie je také jednoduché, stále zatýkajú zradcov krvi. Snažil som sa skontaktovať s Aberforthom a on ma kontaktoval desať minút predtým, než Rokfort začnú dobýjať, takže som tu.“

„Dobre, môžeme sa spoľahnúť na našich prefektov, ktorí by nás mali viesť v dobe, ako je táto,“ napodobňoval George Percyho hlas. „Tak poďme, a bojujme proti smrťožrútom!“

„Takže ty si teraz moja švagriná?“ povedal Percy, keď si potriasal ruku s Fleur, popritom čo sa ponáhľali ku schodom spolu s Billom, Fredom a Georgeom.

„Ginny!“ vykríkla pani Weasleyová. Ginny sa pokúšala pod zásterou zmätku nepozorovane dostať ku schodom.

„Molly, a čo takto,“ povedal Lupin, „prečo by teda nemohla Ginny zostať tu? Vedela by, čo sa deje, a nebola by uprostred boja.“

„Ja...“

„To je dobrý nápad,“ ozval sa pán Weasley, „Ginny, zostaneš v tejto izbe, rozumieš?“

Ginny sa to veľmi nepozdávalo, ale pod otcovým neobvykle upreným pohľadom súhlasila. Pán a pani Weasleyovci spolu s Lupinom došli až ku schodom.

„Kde je Ron?“ spýtal sa Harry.

„Hovoril niečo o kúpelni,“ povedala Ginny, „nie je to dlho, čo odišiel.“

„Kúpelňa?“ Harry prešiel izbu až ku kúpelni, a otvoril dvere. Bola prázdna.

„Si si istá, že hovoril o kúpel...“

Ale jeho jazva zabolela, a Núdzová miestnosť zmizla.

Pozeral sa na železné dvere, pozeral sa z temnoty priamo na hrad, ktorý pred ním žiaril. Nagini mu ležala okolo pliec. Bol obklopený chladom a posadnutý myšlienkou na smrť.