34. kapitola - Znovu do lesa

Konečne pravda. Harry ležal tvárou pritlačenou na zaprášený koberec pracovne, kde, ako si kedysi myslel, sa dozvie tajomstvo víťazstva a konečne pochopil, že mu nie je súdené prežiť. Jeho úlohou bolo pokojne prísť do otvorenej náruče Smrti. Po ceste mal pretrhať zostávajúce nite Voldemortovho života, takže až by sa nakoniec stretol s Voldemortom a ani nezdvihol prútik k obrane, koniec bude jasný a úloha, ktorá mala byť splnená v Richardovej úžľabine, bude splnená: ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý zostáva nažive. 

Srdce mu v hrudi zbesilo tĺklo. Aké zvláštne, že pri hrozbe smrti mu srdce bilo omnoho silnejšie a statočne ho držalo pri živote. Ale čoskoro bude musieť prestať. Jeho údery boli spočítané. Koľko ešte zostáva času, kým naposledy prejde hradom a prejde na školské pozemky a potom do lesa?

Ako tak ležal na zemi, obliala ho hrôza, s tým všetkým pohrebným búšením v jeho vnútri. Bolí smrť? Veľakrát si myslel, že už sa to stane a unikol, avšak nikdy naozaj nemyslel na umieranie ako také: jeho vôľa žiť bola vždy oveľa väčšia ako strach zo smrti. Napriek tomu mu teraz nenapadlo zmiznúť, utiecť pred Voldemortom. Vedel, že je po všetkom a jediné, čo zostávalo, bolo to podstatné: umieranie.

Keby tak zomrel tej letnej noci, keď opustil číslo štyri na Privátnej ceste naposledy, keď ho zachránil prútik so vznešeným perom vtáka fénixa! Keby zomrel rovnako ako Hedviga, dostatočne rýchlo, aby si neuvedomil, čo sa vlastne stalo! Alebo keby mohol vlastným telom zastaviť lúč vyslaný z prútika na niekoho, koho miloval ... teraz dokonca závidel smrť svojim rodičom.

Chladnokrvná chôdza k svojej vlastnej skaze však vyžaduje iný druh statočnosti. Mierne sa mu triasli prsty a on sa ich snažil ovládnúť, napriek tomu, že ho nikto nevidel; obrazy na stenách boli do jedného prázdne.

Pomaly, veľmi pomaly sa posadil a ako to urobil, cítil sa viac živý a vnímal svoje telo viac ako kedykoľvek predtým. Prečo nikdy nedocenil zázrak vlastnej existencie, že má mozog, nervy a búšiace srdce? Bude po všetkom... alebo aspoň on toto opustí. Dýchal pomaly a zhlboka a ústa a hrdlo mal suché, rovnako ako oči.

Dumbledorova zrada ako keby ani nebola. Samozrejme, že tu bol vyšší úmysel; Harry bol akurát príliš nerozumný, aby si to pripustil. Nikdy nepochyboval, že Dumbledore chcel, aby žil. Teraz videl, že dĺžka jeho života závisela od toho, ako dlho mu potrvá zničiť všetky horcruxy. Dumbledore mu dal túto úlohu a on poslušne odsekával putá, ktoré k životu viazali nielen Voldemorta, ale aj jeho samého! Aké elegantné, žiadne ďalšie zmarené životy, len úloha pre chlapca, ktorému tak či tak bolo súdené zomrieť, ktorého smrť nebude žiadnou pohromou, ale len ďalším úderom Voldemortovi.

Dumbledore vedel, že Harry neutečie, že bude pokračovať až do konca, i keď to bol jeho koniec, pretože sa obťažoval ho poriadne poznať, že? Dumledore vedel, rovnako ako Voldemort, že Harry nedovolí, aby za neho zomrel niekto ďalší, keď zistil, že má moc to ukončiť.

Obrázok Freda, Lupina a Tonksovej, ako ležia mŕtvi vo Veľkej sieni, sa mu znova predral do mysle a na chvíľu skoro nemohol dýchať: Smrť bola netrpezlivá...

Ale Dumbledore ho precenil. Sklamal: had prežil. Jeden horcrux, ktorý Voldemorta drží pri živote, zostane i po Harryho smrti. Ale aspoň niekomu uľahčí cestu. Premýšľal, kto by tak mohol... Ron a Hermiona vedia, čo treba urobiť, samozrejme... preto Dumbledore chcel, aby sa zveril ďalším dvom... keby naplnil svoj osud o niečo skôr, oni mohli pokračovať...

Ako dážď na okno dopadali tieto myšlienky na tvrdý povrch nezvratnej pravdy, ktorou bolo, že musí zomrieť. Ja musím zomrieť. Musí to skončiť.

Ron a Hermiona akoby boli na míle ďaleko v nejakej vzdialenej krajine; akoby sa od nich oddelil už dávno. Nebude žiadne lúčenie ani vysvetľovanie, o tom bol presvedčený. Na túto cestu sa nemohli vydať spoločne a ich pokusy ho zastaviť by akurát premárnili drahocenný čas. Pozrel na staré zlaté hodinky, ktoré dostal k svojim sedemnástym narodeninám. Z času, ktorý mu Voldemort poskytol, aby sa vzdal, vypršala takmer polhodina.

Postavil sa. Jeho srdce tĺklo proti rebrám ako zbesilý vták. Možno tušilo, že sa mu kráti čas, možno sa snažilo ešte pred koncom stihnúť všetky údery, ktoré malo predpísané na celý život. Ani sa neobzrel, keď zavrel dvere pracovne.

Hrad bol prázdny. Cítil sa ako duch, ako keby už zomrel. Ľudia z obrazov sa stále neobjavili vo svojich rámoch; celé miesto bolo desivo tiché, akoby sa všetok zostávajúci život sústredil vo Veľkej sieni, kde boli všetci mŕtvi a ich pozostalí.

Harry cez seba prehodil neviditeľný plášť, zostúpil niekoľko poschodí a nakoniec schádzal po mramorovom schodisku do Vstupnej haly. Možno v kútiku duše chcel, aby ho niekto zbadal, vycítil a zastavil, ale plášť bol ako vždy nepreniknuteľný, dokonale, a tak bez prerušenia prišiel až k hlavným dverám.

A potom doňho takmer vrazil Neville. Ako jeden z dvojice, ktorá prechádzala okolo, niesol telo. Harry na neho pozrel a pocítil tupý úder do žalúdka: Colin Creevey, i keď neplnoletý, sa musel prešmyknúť naspäť rovnako, ako to urobili Malfoy, Crabbe a Goyle. Mŕtvy vyzeral ešte drobnejší.

„Vieš čo? Zvládnem ho sám, Neville,“ povedal Oliver Wood, prehodil si Colina cez plece a niesol ho do Veľkej siene.

Neville sa na chvíľu oprel o zárubňu a utrel si rukou čelo. Vyzeral ako starý muž. Potom sa znovu vydal do tmy, aby priniesol ďalšie telá.

Harry sa krátko obzrel naspäť do Veľkej siene. Okolo sa motali ľudia, aby si neprekážali, pili, kľačali vedľa mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojich milovaných, ani stopa po Hermione, Ronovi, Lune, Ginny alebo kohokoľvek z Weasleyovcov. Dal by všetok zostávajúci čas za to, aby sa na nich mohol naposledy pozrieť; ale mal by potom vôbec silu, aby od nich svoj pohľad odtrhol? Takto to bolo lepšie.

Znovu vykročil a vyšiel von do tmy. Boli skoro štyri ráno a na školských pozemkoch panovalo mŕtve ticho, akoby aj ony zadržovali dych a čakali, či dokáže urobiť, čo musí.

Harry sa pohol smerom k Nevillovi, ktorý sa skláňal na ďalším telom

„Neville.“

„Dočerta, Harry, skoro som dostal infarkt!“

Harry zo seba stiahol plášť: z ničoho nič mu napadla myšlienka, zrodená z túžby mať stopercentnú istotu.

„Kam to ideš sám?“ opýtal sa Neville podozrievavo.

„To je súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím niečo urobiť. Počúvaj – Neville –“

„Harry!“ Neville sa náhle vydesil. „Harry nehodláš sa mu vydať?“

„Nie,“ zaklamal Harry bez problémov. „Samozrejme, že nie... toto je niečo iné. Ale možno budem chvíľu mimo. Vieš o Voldemortovom hadovi, Neville? Má obrovského hada ... hovorí mu Nagini...“

„Áno, počul som ... čo je s ním?“

„Treba ho zabiť. Ron a Hermiona to vedia, ale v prípade, že by ...“

Táto hrozivá možnosť ho vydesila a on nemohol ďalej hovoriť. Ale po chvíli sa opäť pozbieral: toto bolo nutné, musí byť ako Dumbledore, zachovať chladnú hlavu, poistiť sa, aby ďalší pokračovali. Dumbledore zomieral s tým, že traja ľudia vedia o horcruxoch; teraz Neville zaujme Harryho miesto: stále zostanú tri osoby, ktoré môžu pokračovať.

„V prípade, že by boli – zaneprázdnení – a ty by si mal možnosť – “

„Mám zabiť toho hada?“

„Zabi toho hada,“ zopakoval Harry.

„Dobre, Harry. Inak si v pohode, že áno?“

„Som v poriadku. Ďakujem, Neville.“

Keď chcel Harry znovu vykročiť, Neville ho chytil za zápästie.

„My všetci budeme ďalej bojovať, Harry. Vieš to?“

„Áno, ja...“

Koniec vety odsekla vlna dusivého pocitu, ktorý zabránil Harrymu pokračovať. Ale Nevillovi to neprišlo čudné. Potľapkal Harryho po ramene, pustil ho a šiel hľadať ďalšie telá.

Harry si znova obliekol plášť a kráčal ďalej. Neďaleko sa niekto pohyboval a skláňal sa nad postavou ležiacou doluznačky. Bol od nej niekoľko stôp, keď si uvedomil, že to je Ginny.

Zastavil. Krčila sa nad dievčaťom, ktoré šepkalo a volalo matku.

„Už je dobre,“ povedala Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dovnútra.“

„Ale ja chcem domov,“ zašepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“

„Ja viem,“ povedala Ginny a hlas sa jej zlomil. „Všetko dobre dopadne.“

Harrymu prebehol mráz po chrbte. Chcel vykríknuť do tmy, chcel, aby Ginny vedela, že tam stojí, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby ho zastavila, pritiahla späť, zobrala domov...

Ale on bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov aký kedy poznal. On, Voldemort a Snape, všetci opustení chlapci tu našli domov ... .

Ginny teraz kľačala vedľa zranenej dievčiny a držala ju za ruku. Harry sa s obrovským úsilím donútil ísť ďalej. Zdalo sa mu, že videl, ako sa Ginny rozhliadla dookola, keď ju míňal, a hádal, či cítila, ako okolo nej niekto prechádza. Ale neprehovoril, ani sa neobzrel späť.

Hagridova chalupa sa vynorila z temnoty. Nesvietilo sa, nebolo počuť ani zvuky Tesáka škriabajúceho na dvere a štekajúceho na privítanie. Vybavili sa mu návštevy u Hagrida, lesklá medená kanvica zavesená nad ohňom, grilážové hrudky, jeho veľká fúzatá tvár, Ron, ako vracia slimáky, ako mu Hermiona pomáha zachrániť Norberta ... .

Podišiel ďalej až ku kraju lesa a zastal.

Medzi stromami sa vznášal húf dementorov; cítil ich chlad a nebol si istý, či bude môcť bezpečne prejsť. Na Patrona už mu nezostávali sily. Už ani nemohol potlačiť triašku. Napriek všetkému, nebude ľahké zomrieť. Každá sekunda, keď dýchal a cítil vôňu trávy a studený vzduch na tvári, bola pre neho cenná. Hlavou mu bežalo, že ostatní majú roky pred sebou, more času, ktorý môžu premárniť a on lipol na každej zostávajúcej sekunde. Uvažoval, či bude vôbec schopný ísť ďalej a zároveň vedel, že musí. Dlhá hra bola na konci, zlatá strela bola chytená, bol čas pristáť na zemi...

Zlatá strela. Necitlivými prstami prehmatal vrecúško, ktoré mal stále na krku a vytiahol ju.

Otvorím sa na konci.

Pozrel na ňu a dych sa mu zrýchľoval. Teraz, keď chcel, aby čas ubiehal pomalšie sa ešte zrýchlil a náhle pochopil tak rýchlo, až sa mu zdalo, že mu to takmer ušlo. Toto bol koniec. Toto bola tá chvíľa.

Pritisol zlatý kov k perám a zašepkal, „Zomriem.“

Kovová schránka sa otvorila. Trasúcou sa rukou siahol po Dracovom prútiku, zdvihol ho a zamumlal, „Lumos.“

Uprostred zlatej strely ležal čierny kameň s kľukatou puklinou v strede. Kameň vzkriesenia praskol odhora dolu pozdĺž ryhy predstavujúcej Starodávny prútik. Trojuholník a kruh spodobujúce plášť a kameň však boli stále zreteľne vidno.